Na skutečnost jen nereagujeme, sami si ji tvoříme…

Rozhovor Délského potápěče s Josefem B., šéfredaktorem slovenské metapolitické iniciativy Reconquista, pokračuje druhou částí: o nostalgii po minulých režimech, nevraživosti k Čechům a České republice, aféře „Kuciak“ a k slovenské emigraci tentokrát promluvil spolu s kolegou Slavomirem.

Slovenský stát. Je ještě mezi lidmi nějaká nostalgie? Anebo již jen po poválečném Československu s jeho industrializací země, sociálními jistotami a rovnostářstvím, majetkovým i jiným?

J.: Po prevrate v roku 1989 a ešte aj krátko po rozdelení Československa u nás určitá nostalgia za prvým štátom nepochybne bola. Živená nielen v radoch slušne sa rozbiehajúcich nacionalistických zoskupení, ale aj pamätníkmi. Uvoľnenie od totalitných praktík ŠtB znamenalo väčšiu pluralitu názorov. V tejto dobe vzniklo viacero kultových kníh, rozhovorov a výrokov, ktoré sú dnes už skôr bonmotmi – expertom v tejto oblasti bol niekdajší šéf Slovenskej národnej strany, obsesívny alkoholik a občasný podporovateľ zdravých myšlienok, Ján Slota.

„Výroky, které jsou dnes bonmoty…“ Nevzpomeneš aspoň na jeden?

J.: „Toto chceme my, Slováci, aby sa to vrátilo? Aby nás vešali po kandelábroch? Aby sme sa my učili Otče náš po maďarsky? Tak to teda nie! My pôjdeme do tankoch! A pôjdeme a zrovnáme Budapešť!“

S pribúdajúcimi rokmi pamätníci pomreli a represívne opatrenia potlačili všetky oficiálne spomienkové aktivity. Absurdne vymazávajú mená proponentov z názvov námestí a ulíc. Nastalo systematické a žiaľ veľmi úspešné potláčanie reminiscencií na túto zásadnú epizódu dejín nášho národa. Od útleho veku je deťom vštepovaná negatívna emócia voči Slovenskému štátu a často to končí tým, čo dnes nazývame nenávisťou voči vlastnej štátnosti. V tomto sme ojedinelou výnimkou snáď v celosvetovom meradle.

Oproti tomu sa samozrejme nájde nemálo čechoslovakistov, ktorí sa zhodujú v tom, že nám v spoločnom štáte bolo lepšie. Ide predovšetkým o staršie ročníky, o ľudí so selektívnou pamäťou, ktorým vyhovoval vtedajší životný štandard. Porovnávajú ho totiž so svojou aktuálnou situáciou na dôchodku. Empirické porovnávanie im však už žiaľ po chuti nie je. Samostatnou kapitolou sú rodinné väzby.

„Příklady vymazávání“ (paměti). Opět, neuvedl bys konkrétní příklad?

J.: Súdnou cestou sa docielilo zrušenie názvu ulice Dr. Jozefa Tisu vo Varíne a o podobné zrušenie sa pokúšajú v ďalších mestách, napr. v Dolnom Kubíne chcú premenovať námestie Jána Vojtaššáka. Samozrejme Lenin, Marx, ani Gottwald nikomu nevadí.

S.: Najhoršie je, že „uholným kameňom“ súčasnej Slovenskej republiky je sviatok tzv. SNP – Slovenského národného povstania, výstižnejšie nazývaného aj Slovenskou národnou pohromou. Tento sviatok, ktorý nebol sviatkom ani za komunistov, hoci oni tento fetiš stvorili, je pomaly najväčším a najoslavovanejším sviatkom Slovenska. A pritom znamenal začiatok vojnového besnenia, vraždenia, komunistickej totality, likvidácie štátnosti a inštalácie protislovenskej moci. Tento sviatok bol na Slovensku nainštalovaný pohrobkami komunistov a eštebákov a tvorí štátnu doktrínu. Povedať niečo voči tomuto fetišu je pomaly trestným činom. Hoci dnes sú už mraky dôkazov o tom, ako to vlastne so „slávnym povstaním“ bolo, vládnuca boľševická kamarila na svoj sviatok, od ktorého odvíja svoju legitimitu, samozrejme nedá dopustiť. Takže na odstránenie tejto hanby si budeme musieť ešte počkať, ibaže by bolo chabou nádejou domnievať sa, že sa tak stane po vymretí posledných súdruhov. Kdeže. Progresívny neomarxistický dorast je už bludom tzv. SNP úspešne a dôkladne indoktrinovaný. Ale ako sa vraví – oni síce majú moc, no my máme pravdu. A navyše aj argumenty a dôkazy.

Kde, resp. u jakého autora, si lze přečíst, „ako to vlastne bolo“ se SNP… Existuje taková publikace?

J.: Podnetných publikácií o SNP je samozrejme neúrekom, ale za všetky sa oplatí určite spomenúť minimálne knihu Slovenské národné povstanie 1944 od Martina Lacka. On sa v svojej profesionálnej spisbe tejto téme venuje prioritne, ale nezabudnime ani na publikácie z dielne Múzea ozbrojených zložiek Slovenskej republiky 1939–1945, ktoré máme samozrejme v ponuke.

Setkáváš se ještě dnes s nevraživostí vůči Čechům a České republice? A pokud ano, z čeho podle tebe plyne?

J.: Stretávam sa s Moravanmi a aj s Čechmi pravidelne a (snáď to cítia rovnako) naše vzťahy sú srdečné. Cítime určité rozdiely, ktoré je rozumné rešpektovať a zvyšok je hlavne, ako sa hovorí, o ľuďoch. Táto téma je snáď nevyčerpateľná, dokonca si dovolím spomenúť, že zaujímavý by bol geopolitický uhol pohľadu, ale budem maximálne stručný. Som zástanca rozdelenia na dve samostatné republiky. To nám jediné dovolilo presvedčiť sa o schopnosti postarať sa každý sám o seba. Šli sme každý vlastnou cestou a už sa nemôžeme vyhovárať jeden na druhého, ale musíme dokázať sami sebe, že si štátne záujmy dokážeme hájiť sami a o svojich ľudí sa tiež dokážeme postarať bez cudzej pomoci.

Říkáš „určité rozdíly, které je rozumné respektovat“. Jaké to jsou, třeba?

J.: V určitom momente sa cesty našich národov križovali, ale krátko na to sme sa rozišli, aby sme po stáročia boli súčasťou rozličných politických celkov s rozdielnymi kultúrnymi, náboženskými aj etnickými vplyvmi. To malo nezanedbateľné dôsledky. Rozdiely medzi nami sa nikdy v spoločnom štáte – ani násilnou formou – k spokojnosti všetkých strán nepodarilo odstrániť.

S.: Dnes, toľké roky po rozdelení Československa, si už len vyslovení pamätníci spomenú na to, ako a prečo vznikali spory a následná faktická nevraživosť. Ibaže to nebol len výsledok – ako sa to skratkovito podáva – dua Klaus-Mečiar. Nestabilita Československa bola už v jeho základoch, nech si o tom myslíme čokoľvek. Z českého hľadiska išlo o budovanie českého štátu, čo prirodzene narážalo na postupný odpor jednotlivých národností už za prvej republiky. Českí politickí predstavitelia sa ešte za existencie Rakúsko-Uhorska začali zaoberať tézou rozpínania sa na východ, keďže na západ a juh tomu bránil germánsky živel, ba ani historická Lužica už nemohla byť súčasťou Českého kráľovstva, lebo v nej prevládali Nemci. A tak jediná cesta viedla na slovanský východ. Sú známe výroky spisovateľa K. Kálala, či prvého premiéra ČSR K. Kramářa o tom, že Slovensko má byť kolóniou Čiech. Štátna doktrína čechoslovakizmu totiž v praxi znamenala faktické počešťovanie a nutné vytváranie jednotného národa – čo sa v multinárodnom Československu, kde „československý“ štátotvorný národ tvorilo len 60 % obyvateľstva, zdalo byť nevyhnutnosťou pre udržanie štátu. Ale podobne ako maďarizácia, či dnes sociopatické nanucovanie protiprírodných ideológií, každé znásilňovanie národnej identity narazí na odpor.

Preto už v prvej ČSR dochádzalo k národnostným treniciam, bojom za aspoň autonómnu samosprávu – ktorá bola inakšie slovenským predstaviteľom pred vznikom ČSR samotným Masarykom sľúbená, no neskôr svoj podpis pod deklaráciou neváhal v duchu „havlovštiny“ nehanebne zaprieť a nazvať „falzom“. Povojnová „obnovená“ republika bola Slovensku fakticky nanútená ako sa vraví „dobrovoľne-nasilu“, pretože o tom rozhodli veľmoci, a najmä to, že bolo jasné, že v našich končinách padneme pod sovietsky vplyv. Beneš si už v roku 1943 podal ruku s masovým vrahom Stalinom, len aby si zachoval pochybnú moc v obnovenom Československu, o ktorú aj tak onedlho prišiel a ešte aj zlegitimizoval komunistickú totalitu po februárovom prevrate 1948. O tom, ako „zobchodoval“ Podkarpatskú Rus Stalinovi, to už len dokresľuje ten triumf „porazeného víťaza“ – štátu protihitlerovskej koalície, ktorý jediný z „víťazných štátov“ mal po 2. svetovej vojne menšiu rozlohu, než po nej. Problémom Československa bol pragocentrizmus, reči o tom, kto na koho dopláca a neustále kompetenčné boje a spory. Pod centrálnym komunistickým riadením sa to internacionalisticky tutlalo, ale aj tuná už bol neskôr nepísaný „národnostný kľúč“ – napríklad ak bol prezidentom Slovák Husák, premiérom mal byť Čech napr. Štrougal (predtým zas naopak: Svoboda vs. Dubček a neskôr Havel vs. Čalfa). Ibaže to po 1989 nestačilo – pluralita a zrušenie cenzúry prinieslo na pretras opäť kompetenčné spory a návrat k snahám o autonomistické postavenie Slovenska. Treba podotknúť, že za samostatné Slovensko bolo po toľkých rokoch „deslovakizácie“ zaiste menej než 50 % obyvateľov, ale zas dosť na to, aby túto myšlienku neprestajne živili ako separatisti v Katalánsku či v iných podobných prípadoch.

Všímam si, že Česi ani po toľkých rokoch rozdelenie nestrávili. Bolo to vidno v TV debatách v roku 2018, pri príležitosti 100. výročia vzniku ČSR, kde českí diváci v publiku neprestajne obviňovali Mečiara s Klausom a žiadali referendum (ba dokonca v tom čase existovala aj iniciatíva za obnovu ČSR). Neveriacky počúvali argumenty slovenskej strany a čo ich šokovalo, že by v tom skvelom štáte mohlo dokonca dôjsť k juhoslovanskému scenáru. Pretože oni žiadne problémy v ČSR nevideli. Napokon im to vysvetlil P. Pitthart – keď sa v referende spýtame ľudí na to, či chcú rozdelenie štátu – väčšina povie nie. Ibaže následne sú predstavy už rozdielne – česká strana si spoločný štát predstavuje ako unitárnu federáciu, kým slovenská časť zas ako minimálne konfederáciu. A ani jedna strana nechce od svojho zámeru ustúpiť – čo v konečnom dôsledku vedie k ťažkopádnosti a nefunkčnosti štátu. Stačí sa pozrieť na Bosnu a Hercegovinu, ktorá je takto zložená a kde sa jednotlivé až tri republiky nevedia na temer ničom zhodnúť a v dôležitých záležitostiach za nich rozhoduje fakticky dosadený medzinárodný protektor (kedysi aj náš slovenský diplomat M. Lajčák). Viesť takýto nefunkčný štát V. Klaus rozhodne nechcel, a tak volil rozdelenie – paradoxne Klaus má väčšiu zásluhu na slovenskej samostatnosti než Mečiar, ktorý bol do nej dotlačený, lebo on trval až do konca na „dvojdomku“. Mimochodom na čo sa zabúda úplne a zrejme aj zámerne, boli snahy aj Moravanov o svoju republiku, ešte v 60. rokoch, keď sa utvárala formálna Slovenská socialistická republika. Až do roku 1948 totiž aj Morava mala vďaka zemskému zriadeniu štatút aspoň krajiny, no potom už ani to a nemá ho dodnes a už mať zrejme ani nebude. Prepad v hlásení sa k moravskej národnosti je priepastný a to ešte v 90-tych rokoch bolo Hnutie za samosprávnu demokraciu – Spoločnosť pre Moravu a Sliezsko (HSD-SMS) treťou najsilnejšou politickou stranou v ČR! Dnes o nej nik nevie, o moravských snahách vôbec a Česká republika sa stala definitívne českým štátom, keď sa aj medzinárodne premenovala z Czech republic na Czechia. Faktická asimilácia Moravanov a Slezanov sa tým zavŕšila a spomienkou na nich sú len orlice v štátnom znaku ČR. Poslední mohykáni sa aktivizujú okolo politickej strany Moravané a rôznych kultúrnych spolkoch, ale to sú už len okrajové záležitosti, niečo ako skanzen. Takto nejak mali skončiť podľa masarykovsko-benešovských predstáv aj Slovensko a Slováci. Či sa ešte do budúcna projekt Československa podarí obnoviť a asimiláciu zavŕšiť? Na jednej strane je okrídlená fráza: čo sa rozpadne raz, rozpadne sa zas. Na druhej strane sa za posledné desaťročia stali veci, ktoré keby sme v roku 1988 hovorili ako proroctvo nejakým súdruhom, asi by sme skončili v Bohniciach. A to by stačilo len pošepnúť, že o 20 rokov sa budú brať muži s mužmi v ČR a v SR budeme platiť rovnakou menou ako západní Nemci.

Tak ještě jinak: Co zkrátka tebe osobně kdy na Češích či jejich přístupu zarazilo, překvapilo, naštvalo, iritovalo? dá-li se to tedy (nějak) zobecnit…

S.: Myslím, že teraz nemáš na mysli nejaké prekáračky ohľadne hokeja, prehnaných sklonom k šetrnosti, povestných turistov v Tatrách v polobotkách či sandálkách s ponožkami, ako to patrí k folklórnym prekáračkám a z druhej strany zas báchorky o bačoch a „stáhnutí stád slovenských opic ze stromú“, ako o tom kedysi v devädesiatkách spievala istá kapela. Toto bolo už za nami, no v poslednom období najmä kvôli konfliktu na Ukrajine badať v ČR nárast antislovenských nálad, minimálne zo strany pražskej kaviarne, podobne ako tomu bolo za vlád V. Mečiara.

Oči kole najmä servilná politika súčasnej vlády, údajne na „všetky svetové strany“, ktorú kritizuje akoby starší brat. No a to je asi večitý problém slovensko-českých vzťahov – tento paternalistický prístup spoza rieky Moravy, mnohokrát podceňovanie. Nie u všetkých a všade, ale kdesi je to tam tak zakorenené, zhruba asi tak ako u Slovákov prirodzená nedôvera voči Maďarom po skúsenostiach v posledných desaťročiach trvania Uhorska. Dnes, 30 rokov po druhom rozdelení Česko-Slovenska je ešte v ČR nemálo takých, ktorí by ho chceli obnoviť, rovnako ako v Maďarsku je už vyše 100 rokov neprestajná túžba po obnove Uhorska. Ale na Slovensku je to už inak. Už aj mnohí nostalgickí spomienkoví optimisti dali za pravdu otcovi národa Andrejovi Hlinkovi, keď odpovedal talianskemu novinárovi na otázku, či Slováci nechcú samostatnosť takto: „Jestvuje národ, ktorý by nechcel byť slobodný?“ Uzavrime to kompromisne: my Slováci ako most medzi národmi vieme uspokojiť ako českú, tak moravskú, či maďarskú túžbu po spájaní – obnovme teda Veľkú Moravu, ktorej hranice siahali od Srbskej Lužice až po Blatnohradské kniežatstvo na Balatone. A zaraz budú uspokojené všetky nostalgické túžby. Napokon, aj Veľká Británia sa skladá z viacerých národov a štátov, ktoré majú dokonca ešte aj vlastné futbalové reprezentácie, vlády a parlamenty, či dokonca menové či zákonné odlišnosti. Ale to je už hudba budúcnosti. No zaiste je táto vízia schodnejšia, ako pokúšať sa vytvárať nanovo žaláre národov, proti ich vôli.

Aféra Kuciak. Šlo o příklad atentátu, který má (s hojnou mediální účastí) přivodit politické změny?

J.: Po deväťdesiatych rokoch, keď pavučina spletená z politikov a mafie dá sa povedať diktovala gro diania v krajine, sa mnohé utiahlo do väčšieho tieňa. To neznamená, že organizovaná trestná činnosť zanikla. Práve naopak. Kolobeh „špinavých peňazí“ cirkuluje dodnes. Sofistikovanejšie, ale keď sa za nemalého mediálneho humbuku, s účasťou celebrít, či nádychom politizácie, prevalí, v ničom nezaostáva za mafiánskymi prestrelkami. Aj keď rôzne udalosti môžu niekedy pripomínať false flag operáciu, ako sa hovorí, bez vetra sa ani lístok nepohne. Takže vo výsledku nejde ani tak o otázku viny či neviny, spoločenského dosahu, ale o potenciál masívne zaujať publikum a prekryť tak (ne)riešenia skutočných problémov, ktoré táto krajina má.

Netvrdím, že práve aféra Kuciak je príkladom takéhoto konania, a netvrdím ani to, že mohlo niekomu veľmi vhod padnúť dohnať verejné tajomstvo do krajnosti. Ale pochybovať nie je zločin, ale legitímny prostriedok pri hľadaní pravdy.

Ze Slovenska odchází plno mladých, také do Čech. Proč vlastně, co jim doma tolik chybí? Málo progresismu?

J.: Moja generácia do zahraničia odchádzala po tisícoch z ekonomických dôvodov. Tí menej šikovnejší práve do Čiech, aby sa nemuseli učiť jazyk a komplikovať si tak napr. byrokratické formality. Priznám sa, tiež som okolo roku 2000 v Čechách pracoval a vďaka tomu som veľmi rýchlo pochopil, čo sú to poctivo zarobené peniaze. Na toto je odkázaný človek, ktorý niekedy aj nechtiac robí podobné kompromisy. Bola to tvrdá, ale veľmi cenná lekcia, ktorá ma prinútila na sebe začať systematicky pracovať. Poznám množstvo ambicióznych študentov, ktorí si vyberalo a stále vyberá vaše kvalitnejšie univerzity, s lepšie fungujúcimi programami a možnosťou praxovať v lepšie platených korporátnych pozíciách, ktoré majú v Čechách opäť väčšie zastúpenie. Silno pochybujem, že by až na výnimky mladí ľudia, ktorí do Čiech odchádzali, hlbšie skúmali politickú situáciu, či spoločenské nálady u vás. Toto je niečo, čo mladých zaujme len v prípade, že im niekto nasľubuje zaujímavé benefity v reálnom čase a práve preto je to nebezpečné. Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že je úplne jedno za čo budú verbálne bojovať, ak za to dostanú zaplatené. Na okraj spomeniem, že u nás sú aj politici, ktorí tvrdia, že Česi k nám prestávajú cestovať kvôli medveďom. V skutočnosti posledné prieskumy ukazujú, že čoraz viac službami, infraštruktúrou a cenami zaostávame za konkurenciou. O politikoch radšej pomlčím.

S.: Je taký okrídlený vtip: Čo je najlepším vývozným artiklom Slovenska? Odpoveď: Slováci! Toto má historické korene, nejde o žiadnu novosť. Vnímame to najmä v súvislosti s tým, že komunisti nás tu oplotili a do zahraničia nepúšťali. Žili totiž v paranoji, že všetci ujdeme. Teraz tú možnosť máme a napriek všetkému sme všetci neušli :) Komunisti reagovali predovšetkým na úteky východných Nemcov do západného Nemecka, kam ich ušlo 20 %, čo ohrozovalo existenciu a funkčnosť NDR. Preto berlínsky múr a potom aj drôtovanie železnej opony. V dnešných skúsenostiach však vidno, že by odišlo možno 10 % ľudí. Ani na Západe nikoho nevítajú s otvorenou náručou, tým skôr tam nepadajú nikomu pečené holuby do úst (okrem samozrejme zneužívateľom sociálnych systémov, ale to je iná otázka). Už za Rakúsko-Uhorska tretina slovenského národa opustila svoju vlasť, dva milióny Slovákov navždy ostalo v USA, kde sa roztavili v tamojšom kotli národov. Aj za ČSR tento trend pokračoval – v ČR sa zaiste neučí o tom, aké pomery panovali na Slovensku, do akého koloniálneho postavenia bolo Slovensko a Slováci postavení, čo prehlbovalo zaostávanie a jediným riešením úniku zo živorenia opäť len bolo – vycestovať do zahraničia. Preto boli snahy o samosprávu – autonómiu Slovenska. Pod heslom „Slovensko Slovákom“ sa myslelo to, aby na svojom území rozhodovali o svojom tam žijúci a nie cudzí dosadení úradníci, ktorí lifrovali dane do Prahy a v prípade problémov v prvom rade zatvárali fabriky na Slovensku, alebo prepúšťali z práce Slovákov. Dnes toto heslo má iné konotácie, no v danom čase bolo myslené takto.

Ten, kto neuznal štátnu čechoslovácku doktrínu, nemal šancu sa dostať ani do škôl, tým menej do zamestnania. V mnohopočetných rodinách na slovenskom vidieku, kde bol nedostatok obživy, to len prehlbovalo chudobu a jediným východiskom bol odchod do zahraničia. V podstate to bolo veľmi podobné za Uhorska v období maďarizácie. Že sa o tom nehovorí, nepíše a zvlásť neučí, to je dôsledok infiltrácie inštitúcii ako Slovenská akadémia vied čechoslovácko-komunisticko-neomarxistickými „historikmi“ a živenie československých tendencií. Naši progresívci sa dokonca hlásia jedine k prvorepublikovej československej „demokracii“, pričom vo svojej nevzdelanosti ani nevedia, že v tých časoch bola zavedená cenzúra tlače, kníh, zatváralo sa za verbálne prejavy nesúhlasiacich so štátnou doktrínou, ba dokonca boli prijaté prvé rasové zákony – ešte pred norimberskými nacistickými! Tí keď si to doštudujú, budú sa musieť vystaviť parádnej súdružskej sebakritike!

V súčasnosti je Slovensko v postavení montážnej dielne Európy. Keďže sme neprekvapujúco opäť v mocenskom područí – tentokrát vykastrovaného – Nemecka, nemôže to u nás vyzerať inak, ako to vyzerá. Sme vazalmi vazala – lebo Nemecko je všetkým iným, len nie suverénnym štátom. Je neustále bábkovým okupačným režimom v rukách všemocného Spolkového úradu pre ochranu ústavy, ktorý kádruje a preventívne zasahuje lepšie ako Stasi, ŠtB a KGB dokopy. Naša mládež je vedená v duchu hesla: celý svet je otvorený, usadiť sa môžeš kdekoľvek! Samozrejme, že západným štátom vyhovuje odliv mozgov z našej krajiny a aj kvalifikovanej lacnej pracovnej sily. Ako inak, keď máme napríklad bezplatné štúdium medicíny. Absolvent, ktorého štúdium dotujeme z daní po ukončení štúdia opustí náš štát a lieči na západe za západný plat. My sme ho zaplatili, aby sme mali lekárov, no nemáme ani peniaze, ani lekárov. Podobné je to i v iných odvetviach. Už okolo roku 2005, kedy sa uvažovalo aspoň o symbolickom spoplatnení štúdia sa používal tento argument. Samozrejme, odporcovia poplatkov – prakticky celá verejnosť – boli proti. A tak zaznel aj nasledujúci „kompromisný“ argument – prijmime zákon, aký majú napr. v Nemecku. Ten, kto chce mať štúdium bezplatné, bude musieť podpísať podmienku odpracovať v SR určitý počet rokov vo svojej profesii. Ten, kto chce po štúdiu odísť hneď pracovať do zahraničia, nech si štúdium platí. Prešlo odvtedy 20 rokov a nič. Žiadna úprava zákona nebola, všetko ostalo po starom. Prečo? Nuž myslím si, že preto, že to nie je dovolené. Z uniknutých depeší Wikileaks vyplynulo, že na zloženie slovenskej vlády sa pýta súhlas od nemeckej kancelárky, ba dokonca i na plošné testovanie počas Covidu. Prvej Slovenskej republike sa vyčíta, že bola podriadená Nemeckej ríši. Postavenie druhej Slovenskej republiky nechám na posúdení čitateľa.

Řád Tibery nevymáhá potlačení veškeré citovosti, jemnosti, oddanosti, soucitu, slovem všeho, co vyplývá z ženského principu. Žádá, aby byly podřaděny a aby mohly být podle potřeby utlumeny; ale pokládá-li se za zhoubné, kdyby se zmocnily člověka, pokládá zároveň za neštěstí, kdyby jich byl člověk úplně zbaven. Montherlant (Ráj ve stínu mečů).