Ne, to není Zdeněk Svěrák na kole…

Závěrečná část dialogu Délského potápěče s Reconquistou o situaci a dění v našich zemích…

Předchozí části rozhovoru: první Kdo je pro Slováky největším nebezpečím?, druhá Slovensko dnes: jaké je?

Kdysi, bude to jistě víc jak deset let, jsem si z tisku poznamenal: „Úřady udělaly razii proti agenturám dovážejícím do Česka levnou pracovní sílu. Desítkám zrušili licenci.“ Pokusil jsem se tu zprávu dohledat na síti – bezúspěšně. Kolem tohoto způsobu podnikání je vůbec jakási „mediální tma“ a téma opomíjejí i naši národovci – přitom ona levná pracovní síla je z velké části allogenní, tisícovky Mongolů, Filipínců, Indů a kdoví koho ještě. Jaká situace je v tomto ohledu na Slovensku?

Jozef: Ľudia v krajine so šesťpercentnou (stúpajúcou) nezamestnanosťou, kde si predseda vlády bez akejkoľvek vlny občianskej nevôle dovolí usporiadať tlačovku a vyhlásiť, že „našiel pracovnú silu v Uzbekistane“, si zaslúžia biedu a hlad. Samozrejme, jedni viac, iní menej. Zredukujme to na pár faktov, hoc dizertačná práca by na pôvod a dôvody bola vhodnejším formátom.

Budem príliš prísny, ak si dovolím tvrdiť, že sú to predsa aj (alebo predovšetkým) ľudia zo súčasnej vlády, ktorí horlivo participovali na „transformácii“ našej ekonomiky na montážnu dielňu? Ktorý z ich aktivačných programov pre dlhodobo nezamestnaných nedopadol katastrofálne? Nerozdávali daňové prázdniny a nedeformovali tým pracovný trh v prospech globálneho kapitálu? Ten nemá  záujem o Slováka: dnes hromadne prepúšťa, dávno zdúchol, alebo sa na to práve chystá. Stimulovali školstvo, aby pružnejšie odzrkadlilo trendy na pracovnom trhu a negenerovalo tisíce nešťastných absolventov bez uplatnenia? A sú to práve oni, kto doslova ľuďom hovorí, že bez lacnej pracovnej sily je táto architektúra ekonomiky neudržateľná. Vlastne nám pľujú do očí – bez mihnutia oka konštatujú,  že aj keď pracovať chceme (navzdory tomu, že mzdy za prácu v týchto podnikoch sotva pokrývajú naše štandardné životné náklady), potrebujú iných – lacnejších – servilnejších… V priemernej mzde nás hravo predbehli krajiny, ktoré ešte pred pár rokmi ťažkopádne zaostávali. Podnikateľské prostredie každým ďalším krokom vlády eroduje a ostatný konsolidačný balíček takmer zbúral internety. Rozsiahle zásahy do nechránenej bonitnej poľnohospodárskej pôdy (dnes na nej stoja stovky instantných hál) demoralizujú zvyšok ľudu navyknutého na pôdu. Útok na posledné putá medzi prácou a tradičnou tvárou svojej otcovizne je veľavravný. Aj toto symbolicky poukazuje na neúctu a ľahostajnosť voči všetkému, čo nám predkovia zanechali – materialistickému egoizmu už nič nestojí v ceste.

Pracoval som v rôznych európskych krajinách a musím povedať, že v blízkosti Neeurópanov som sa nikdy necítil komfortne. Neraz tragikomické až absurdné skúsenosti však vždy zostali za hranicami krajiny, ktorú som opúšťal, keď som sa vracal domov. Dnes mám v rodnom meste nemálo Indov, Kórejcov, Filipíncov, Vietnamcov, jedným slovom plazivý alogénny element, ktorý drsne deformuje nielen pracovný trh, ale aj kultúrne a náboženské prostredie a do popredia sa chtiac nechtiac prediera merito veci – etnicita. To neveští nič dobré. Relatívny pokoj bude dovtedy, kým pre nich prestaneme byť len prestupnou stanicou na ceste na západ. Výsledkom tejto rovnice je neznesiteľná fluktuácia, obrovské regionálne rozdiely a exodus najcennejšieho ľudského kapitálu – podnikavých a kreatívnych ľudí. Jednoducho si strieľame do vlastnej nohy. Frfleme, ale nečinnosťou rozdúchavame status quo a posväcujeme rovnakú vlastizradu, čej trpké ovocie žnú na Západe v plnej miere.

K čemu u nás v Čechách a na Moravě dochází? Jako národy přicházíme o celou jednu vrstvu výrobců: dělníků a řemeslníků. Ale i různých posluhů (asistentů v novořeči), dále recepčních, vrátných, nemluvě o uklízečích. Na těchto místech domorodce vystřídali hlavně Ukrajinci. Jak posuzuješ jejich adaptaci na místní, středoevropské poměry?

Jozef: S Ukrajincami mám bohaté skúsenosti a to aj spred roku 2022. Pracoval som s nimi počas školských prázdnin v poľnohospodárstve už ako študent a boli to obyčajní ľudia, pracujúci v zlých pracovných podmienkach za veľmi nízku mzdu – rovnako ako ja. Široké masy vychované „školou života“ majú Ukrajincov zafixovaných ako mafiánov, kupliarov, či kamionistov – nebezpečných ľudí druhej kategórie. Na Nový rok som sa dokonca dozvedel, že vraždia nevinných a sú to drogovo závislí psychopati s posttraumatickým stresom. Od začiatku vojny ich je u nás samozrejme oveľa viac. Ukrajinu opustilo, musím zdôrazniť nedobrovoľne a všetci vieme prečo, veľké množstvo rôznych ľudí. Často vo svojom okolí stretávam slušne zabezpečených Ukrajincov, ktorí u nás žijú s rodinami v podnájme a naďalej podnikajú predovšetkým na Ukrajine. Stretávam takisto veľa Ukrajincov, ktorí sa zamestnali všade tam, kde o to Slováci z nejakého dôvodu nestoja – stavebníctvo, upratovanie, apod. Vždy ich posudzujem individuálne, a to na základe pracovných výsledkov, čo považujem za objektívne. Kultúrne a jazykovo sú nám príbuzní do takej miery, ktorá mi tiež vôbec neprekáža. Dennodenne pracujem s chlapmi z Podkarpatia, ktorí pochádzajú z prihraničnej oblasti, za Prvej republiky patriacej k Československu, a nebadám žiadnu bariéru. Prekáža mi u niektorých alkoholizmus, ktorý mi vždy prekážal aj u Slovákov. Takže v tomto nehrá rolu národná príslušnosť, ale mentálne nastavenie jedinca. A výhrady mám voči zbehom, aj keď o tomto by sa dalo dlho debatovať. Spolupracoval som s programátorom, ktorý robil pomocné práce na stavbe, pretože sa s rodinou chcel usadiť na Slovensku. Bol ochotný pristúpiť na takýto kompromis len preto, že jeho postihnuté dieťa mohli v špeciálnej škole umiestniť len na základe potvrdenia o pracovnej zmluve na plný úväzok. Žiaľ, ani po dvoch rokoch úsilia sa mu syna nikam umiestniť nepodarilo, a tak sa s rodinou presťahoval do Rakúska.

Často sa stretávam s tým, že práve Cigáni Ukrajincov doslova nenávidia. Dôvod je jednoduchý. Rôzne najhoršie ohodnotené a fyzicky náročné práce dnes robia (oveľa efektívnejšie a spoľahlivejšie) okrem nich aj Ukrajinci – sú pre nich konkurencia. Lenže, spomeňte si – nebola pre nacionalistov náhodou vždy otázka cigánskej kriminality, poberania sociálnych dávok a nezamestnateľnosti cigánskej komunity prvým vďačným terčom? Naozaj netuším, ako môže belošskému nacionalistovi prekážať, ak je jeho kolegom, alebo aj zdravou konkurenciou, iný – biely pracujúci Európan. Kto si nevšimol, že sa nám tu hromadí oveľa väčší problém alogénneho pôvodu, ten pre strom nevidí les. Snáď nemusím nikomu zdôrazňovať, akým alternatívnym spôsobom môžeme dopadnúť, ak si namiesto príbuzných Ukrajincov zvolíme alternatívu, ako napr. Nemci pred sedemdesiatimi rokmi Turkov.

Nie nadarmo sa hovorí, že remeslo má zlaté dno. Za úbohé postavenie tohoto stavu ale vlastne môžeme my všetci. Ku kormidlu sme vo voľbách (ne)povolali pomýlené postavičky, neschopné tu viac, inokedy menej. Dopyt po zmysluplnej národnej politike by tu určite bol, ale ponuku ilustruje zľudovená fráza – schopných idealistov sa v politickom prostredí pohybuje 0,0,0.

[Podpoříš novinku notorické egalitářky Uhlové V pasti české pomoci: Ukrajinci mezi solidaritou, odmítáním a selháním státu?]

Jozef: Neviem ako ináč, než len prázdnym gestom by som vedel čosi také podporiť, keďže vo vašej krajine nemám žiadne práva.

Prof. Budil nedávno připomněl, že tam, kde původní obyvatelstvo bylo nepoddajné a nedalo se nahnat do dolů a na plantáže ani po rozložení své kultury (indiáni!), kolonizátoři je prostě vyměnili, nahradili, dovezli si jiné. Děje se to vlastně dodnes: vytěžování lidských a přírodních zdrojů pokračuje, ač zahaleno globokonzumistickým spektáklem. Proti těmto pohybům, které jsou poháněny „zlatem“ a umožněny pružnou legislativní pavučinou, je „národní odpor“ jedinců a skupinek, živobytím na systému rovněž naprosto závislých, naprosto bezmocný. Souhlasíš? 

Jozef: S pánom profesorom nie vždy súhlasím, ale tu pokojne urobím výnimku. Každý deviaty Slovák pracuje v automotive. V krajine, ktorá 50 rokov nedokáže dostavať diaľnicu medzi dvoma najväčšími mestami, je to absurdný nepomer voči akémukoľvek ďalšiemu odvetviu. Neklamme sa, baníctvo u nás vyhynulo a poľnohospodárstvo a potravinárstvo živoria. Toto vyústilo v hazardný risk (ne)kompetentných vsadiť všetko na jednu kartu – automotive. Autá sa nepredávajú – ideme do recesie. Takto jednoduché to naozaj práve je. Ďalej tu máme nevídaný odpor mladých k manuálnej práci, robotizáciu, digitalizáciu, úbohú natalitu vzdelanej strednej triedy a s tým súvisiaci preťažený sociálny systém. Toto všetko vláda rieši „konsolidáciou“ verejných prostriedkov, ktorá nie je ničím iným, než posledným klincom do rakvy podnikateľského prostredia. A tak si tu žijeme. A v tejto zdanlivo neriešiteľnej situácii, ktorá mnohých, ako by povedal niekdajší občiansky aktivista Vlado Pavlík „doženie k sociálnym samovraždám“, si tu hrkútame o bezmocnosti. Nakoniec nádej zomiera posledná. Domnievam sa, že nie davy prinútia elity niečo zmeniť. Naopak, ako už veľa krát v minulosti, jedine nová – skutočná, nie domnelá! – elita dokáže davom vmanipulovať chuť k zásadným zmenám. Dav si ich nevyhnutnosť nikdy nepripustí.

Slavomír: Že je problém s natalitou, bolo zrejmé už i v deväťdesiatych rokoch. Ten prepad bol postupný, ale nie je možné tvrdiť, že si ho kompetentní nevšimli. Kým v 80. rokoch z generácie tzv. „Husákových detí“ bolo štandardom mať aspoň dve deti, nebolo ničím nezvyčajným mať i tri či štyri deti – čo je dnes priam raritné. Naopak, manželstvá s jedným dieťaťom či bezdetné sa takmer nevyskytovali, a ak, iba ako dôsledok nejakých zdravotných príčin. Môžeme filozofovať o tom, že je to dôsledok konzumnej spoločnosti, alebo konštatovať, že sa tak deje vo všetkých vyspelých krajinách. I keď s týmito tvrdeniami by som troška polemizoval, najmä ak si porovnáme natalitu nielen alogénnych prisťahovalcov, ale aj našich „Indoslovákov“ z osád, ktorí sa „začleňujú“ do našej spoločnosti už nejaké to storočie. Napokon, tí nás v súčasnosti držia v zelených číslach pôrodnosti: Slováci ako národ vymierajú už dávnejšie, ibaže štatisticky to nevidno, keďže sa k slovenskej národnosti hlásia aj neslovenské etniká – napr. v sčítaní obyvateľstva sa k rómskej národnosti prihlásilo vďaka výmyslu o dvojakej národnosti od 67 000 do 156 000 obyvateľov. Pritom ich skutočný počet odborníci odhadujú na 520 000. To zároveň aj vysvetľuje hrozivé štatistiky v školstve signalizujúce nielen pád vzdelanosti, ale aj schopnosť rozumieť textu, keďže počet žiakov z neslovenského etnika je značný. Niežeby školstvo neupadalo kontinuálne a neamerikanizovalo sa na spôsob debilizácie absolventov. Avšak porovnania s okolitými krajinami a prepad jasne naznačuje, že ide práve o problém s vysokým podielom žiakov „zo sociálne málo podnetného prostredia“, ako sa to zvykne politicky korektne označovať. Nezvládame asimiláciu tých, čo tu žijú 700 rokov – ako teda máme absorbovať prisťahovalcov z úplne iných končín a kultúr? V tejto súvislosti by niekomu mohla napadnúť i konšpirácia: ak je v spoločnosti všeobecný odpor voči migrácii, ako docieliť jej akceptáciu? Nuž problém nechať vyhniť – teda dostať do takej polohy, keď už cúvnuť nebude prakticky možné. Teda nepodporovať populačnú politiku, ale naopak, všemožne ju hatiť – príklady na to za posledných 30 rokov nechýbajú. A keď príde na lámanie chleba, začať strašiť s predlžovaním veku odchodu do dôchodku, slabými penziami, či rovno krachom sociálneho a dôchodkového systému – lebo vraj nemá kto pracovať. Slovami nášho premiéra Fica, majstra sveta v populizme (ako sám onehdy tituloval seba a spolustranníkov v Smere – SD) – nezamieňajme si nelegálnu migráciu s legálnou, ktorú budeme potrebovať!

A dnes už v spoločnosti aj vidno, že jeho naratív si osvojuje čoraz viac bežných ľudí, uveriac tejto mantre, že migranti tu budú platiť dane a odvody a pracovať na ich dôchodky. Lenže nič nie je vzdialenejšie pravde. Kým nelegálnych migrantov sme mohli vyhostiť, tých legálnych tak ľahko nie. Kým predtým migrant musel zaplatiť prevádzačom a vydať sa na neistú cestu s ešte neistejším výsledkom, dnes ho pozveme a dovezieme. Iróniou je, že pracuje pre agentúru, ktorá mu dá zlomok výplaty. A to, že mnohí sú vedení ako živnostníci, ktorí boli prvý rok oslobodení od platenia sociálnych odvodov – len dokresľuje, že ide o veľkú lož. Čerešničkou na torte je potom už iba to, že fabriky, v ktorých cudzinci pracujú, boli vybudované na základe obrovských finančných stimulov slovenských vlád a daňových prázdnin pod falošným prísľubom, že sa tak deje preto, aby Slováci mali pracovné miesta. Dnes už nič z toho neplatí. Len jediné – že na Slovensku je najviac nočnej práce v rámci EÚ, keďže fabriky fachčia 24/7 v snahe vyžmýkať do špiku kosti každú jednu sekundu a premeniť ju na zisk, ktorý si odkanalizujú do domovských krajín.

V posledních dekádách jdou proti sobě dvě alarmující a vzájemně si odporující předpovědi: první říká, že nebude na důchody a proto je třeba, aby (kvůli nim) lidé pracovali co nejdéle; druhá, že automatizace nemalou část lidí o jejich práci dříve či později stejně připraví, a to nejen o nějaké hrubé profese, ale i v kvalifikovaných odvětvích, včetně lékařů, právníků, překladatelů, grafiků, fotografů atd. Co s tím?

Jozef: Lichotí mi, že do mňa vkladáš takúto dôveru. Ak by som vypálil rybník tým najerudovanejším mozgom planéty a podarilo sa mi nájsť riešenie týchto problémov, iste by to bolo senzačné (ha-ha). Možno však predsa len pre niekoho môže byť názor nezaujatého laika, nezdeformovaný bezbrehým intelektualizmom odtrhnutým od reality, zaujímavý.

Už dnes je to bolestivé a bude horšie. Integrácia umelej inteligencie do všetkých aspektov života je taká rýchla a agresívna, že sa jej už ani moja generácia nevie ubrániť a plnohodnotne sa s ňou zžiť tak, aby ju vedela efektívne využívať a zároveň bola ostražitá voči jej negatívnym zákutiam. Kým sa ľudská civilizácia často adaptovala na nové impulzy postupne, nedochádzalo v priamom prenose a v tak masívnom meradle k tomu, čo vidíme dnes – k rezignácii starších ľudí na technologický pokrok. Berie im to stereotypy, sociálne väzby, zamestnanie – starý svet. Nový svet prichádza príliš rýchlo na to, aby sme ho dokázali lepšie pochopiť, nastaviť a „spriatelili“ sa s ním. Egoizácia mladých je najvypuklejším dopadom tohoto procesu na budúce pokolenia. Sociálne inžinierstvo im vštepuje pocit jedinečnosti, ktorý všemožne podporuje mašinéria sociálnych sietí v kyberpriestore a zábavný priemysel, no skutočný život im často nastavuje veľmi drsné zrkadlo, ktoré fyzicky (ale najmä psychicky) nezvládajú. Chýba im totiž odolnosť, vnímanie v súvislostiach, a každú prekážku prežívajú ako osudovú, pretože prekonávať ju v „svorke“, s podporou skutočných – nie virtuálnych – priateľov je známkou slabosti. Áno, opäť, príslovečné prúty nám dávajú rozumný príklad stojaci v protiklade k podprahovým posolstvám mesiášov popkultúry.

Vzniká bariéra. Dokážem si predstaviť, že sa závratnou rýchlosťou dorútime k technokratizmu, kde jedným z cieľov bude zmazať medzi nami rozdiely, ktoré sa ale inštitucionálne fanaticky budú protežovať na úkor Európanov (LGBTI, etnicita, kultúra, atď.). Protipólom k tomu nevyhnutne budú masy, ktorým bude bližší Starý svet. Budú sa pokroku zúfalo brániť a odporovať. Rád by som sa mýlil, ale v tom horšom prípade ich uvaria ako žabu vo vriacej vode. V tom lepšom prípade trecie plochy povedú k napätiu, ktoré bude eskalovať. A postapo scenár by tak mohlo byť niečo ako archeofuturizmus podľa ideí G. Fayea. K tomu však musím podotknúť, že v tejto spoločenskej atmosfére je herézou čosi podobné vôbec ponúknuť do verejnej diskusie.

Odedávna jsou vedle sebe dvě koncepce vzdělávání. První usiluje o vzdělanost v obecném smyslu, o pěstění charakteru, uvědomělosti o čestném a hanebném, kultivaci smyslu pro krásu. Druhá o vzdělání v úzce odborném smyslu: pro pracovní proces – po něm, po odvedení výkonu, je již zaměstnavateli naprosto jedno, jaký člověk je (proto tak pobuřuje kontrast vysokého výkonu s osobnostní ubohostí mnohých „expertů“). První byl ve stavovských společnostech výsadou elity, ve třídních společnostech národních států se vzdělanost demokratizovala, zároveň však sílil tlak na stále specializovanější vzdělání. Globalizace a rozklad národních států tyto poměry zas mění. Troufl by sis popsat jak?

Jozef: Domnievam sa, že vzdelanosť v klasickom zmysle dnes už nik nepotrebuje k tomu, aby v materialistickom zmysle slova niečo dosiahol. Každá informácia nepoužiteľná na „najrýchlejšej ceste za ziskom“, je takým činom ak nie škodlivá, tak minimálne zbytočná. Aj keď samozrejme zveličujem a zovšeobecňujem, nebudem ďaleko od pravdy. V širšom zmysle je to vlastne bezemočná práca s informáciami. Samotný zisk je v globálnom svete obyčajným dobrovoľným prelievaním statkov miliárd do rúk pár vyvolených. To je aj odpoveď na to, či vlastne bežný človek vie využiť nadobudnuté vedomosti k svojmu prospechu. Prísne materialisticky vzaté, tak možno špecializované vzdelanie odsúdiť ako iluzívne, vedúce ku kolektívnemu nešťastiu. Čo samozrejme neplatí ak opustíme mantinely materializmu a individuálne šťastie prestaneme hodnotiť od núl na účte. Vymenujem pár mojich obľúbených velikánov ako príklad. Mircea Eliade, Ernst Junger, Julius Evola, ale napr. aj Joseph Campbell, mnohých prevyšovali a právom sú stále považovaní za velikánov svojho druhu. A ja sa domnievam, že ich hviezda dodnes svieti predovšetkým preto, že sa nebáli prekračovať zažité hranice vedných odborov, jazykové bariéry a pohŕdali komfortom špecializovania sa čímsi určitým.

Svetové jazyky, internetizácia, korporátne kvóty a mnoho ďalších nemenej dôležitých aspektov unifikovali globálny trh práce. Otvárame sa lacnej pracovnej sile z dovozu, ale na ochranu vlastných ľudí nemyslíme. Tu sa oblúkom vraciame opäť k vzdelaniu. Ak majú naši ľudia uspieť, musia na globálnom trhu ponúknuť čosi navyše, pridanú hodnotu, ktorú trh považuje za nedostatkovú a vie ju adekvátne ohodnotiť. Možno sa mýlim, ale skúsil by som ako alternatívne riešenie dôraz na všeobecný rozhľad a klasické vedné odbory. To by mohlo napomôcť k lepšiemu chápaniu súvislostí a efektívnejšej práci s informáciami. No najzásadnejšie je vymanenie sa z bludného kruhu otrockej odovzdanosti a rapídne zvýšenie nárokov na manipulátorov davu, ktorí by tak nutne museli ponúknuť aj niečo iné, než chlieb a hry. Presnejšie nielen guláš a párky pred voľbami, alebo teplé miestečka v neziskovkách pre najaktívnejších študentíkov.

Všeobecnejšie vzdelanie tak nie je len métou strednej triedy či elít, ale kohokoľvek, komu záleží na tom, aby mal na veci verejné, ešte jednoduchšie na vlastnú budúcnosť, konkrétnejší dosah. Je to podľa mňa určitý spôsob ako bežného človeka odnaučiť vnímať svet aj ináč, ako len prizmou „zdraželo pivo“, alebo „nemám wi-fi“.

Jedno je ale dobré nezabudnúť. Dobre vieme, ako to dopadne, keď prenecháme vzdelávaciemu systému voľnú ruku a potupíme dôležitú úlohu rodiny vo vzdelávaní. Viacgeneračné rodiny v našich zemepisných šírkach zohrávali tradične nemalú úlohu pri vzdelávaní a výchove, a tak sa nemôžeme čudovať, že generácie odtrhnuté od svojich starých či prastarých rodičov prišli o dôležitý zdroj informácií, prvok výchovy a sú čoraz náchylnejšie uveriť pravdám svojho učiteľa, ktoré vlastne nemajú s čím porovnávať.

Záverom, musí zaznieť večne živý argument, že v zdravom tele zdravý duch prebýva. Zvyčajnou podmienkou platnosti princípov zdravia duševného by tak v nemalej miere mala byť radosť z estetiky a životaschopnosti fyzickej schránky.

Podotknu: Co se dnes učí ze sedmi svobodných umění pro „svobodné lidi“? Aritmetika s geometrií a gramatika, přičemž jejich podíl či stupeň má být, pokud vím, ve výuce snížen. Na druhé straně se nedostává řemeslníků, instalatérů, elektrikářů, pokrývačů atd. A kdy řemeslo, dehonestované (nejen) pražskou kavárnou, opět získá na prestiži?

Jozef: Remeslo má zlaté dno. Pokojne tak môžem napísať z vlastnej skúsenosti. A napriek tomu školstvo chrlí sociálnych pracovníkov, obchodníkov a manažérov. Nie že by ich nebolo treba. Ten nepomer je ale do očí bijúci. Ešte grotesknejší je výsledok jednoduchej matematickej rovnice, v ktorej vypočítame rozdiel medzi súčtom prostriedkov, ktorý za bežný život odvedie do štátneho rozpočtu bežný remeselník a naopak vysokoškolsky vzdelaný človek. Absolvent strednej školy spravidla začína pracovať o 5 rokov skôr a zároveň si pri štandardnom pracovnom nasadení dokáže zarobiť často aj lepšie. Toto by nemalo byť tabu a doménou vidieka, ale dôležitou tradíciou a stabilným prvkom národnej ekonomiky navzdory technologickému vývoju, či skôr v súlade s ním. Ak však necháme mladých levitovať v ilúzii o špinavých rukách, ktorej zároveň nie príliš prekáža špinavý charakter, žiadnej zmeny k lepšiemu sa nedočkáme.

Vidiecky spôsob života symbolizovala všestrannosť. Prinášal každodenný kontakt s kolobehom prírody, náročnou fyzickou námahou a striedmosť k panským huncútstvam. Vymiera. Masívny odliv celej generácie do miest a renesancia mestského človeka korunovaná dominanciou v spoločnosti, toto všetko bagatelizovala a necitlivo paroduje. Dnes vidiek osídľuje vrstva zbohatlíkov, ktorá vlastne životu „v komunite“, kde každý vládne inému fortieľu a navzájom si ľudia pomáhajú, absolútne nerozumie. Nie je dôvod sa domnievať, že by susedov syn vychovávaný v dostatku, na „dovolenkách“ a „McDonaldoch“ hľadal svoje uplatnenie v zápachu a pote poctivej remeselnej práce.

Řemeslníci však dnes patří spíše do sféry služeb, hrubý národní produkt vzniká jinde a jinak. Jaké by měly být priority slovenského národohospodářství, aby sloužilo národní obrodě a ne privátním zájmům kdesi za hranicemi?

Jozef: Dobudovanie infraštruktúry, diverzifikácia hospodárstva, citlivá revitalizácia vidieka a podpora podnikania s dôrazom na prirodzené danosti krajiny. To by malo zatraktívniť tunajší pracovný trh aj pre tých najperspektívnejších, čo z rôznych dôvodov opúšťajú krajinu, ktorá ich potrebuje. Zatiaľ sa deje úplný opak. A zvýšenie finančnej gramotnosti by tiež malo byť absolútnou prioritou nielen v teoretickej rovine. Jedno sa bez druhého nezaobíde, ale ak by sa udial zázrak a svitalo by nám na lepšie časy, bolo by nevyhnutné toto chrániť voči vonkajším vplyvom. Nie je predsa možné, aby sme čokoľvek cudzie a tým myslím vyslovene nám preďaleko vzdialené protežovali pred domácim, vlastným, nám vlastným. Toto nedokážeme ani dnes…

Máme v sobě cosi jako touhu, resp. genetické nastavení, po autonomii – je to vidět už na malých dětech, základním projevem jejich rozvoje je osamostatnit se, projevovat vlastní vůli – až narazí na někoho silnějšího. Pro národy platí zjevně totéž. Jak z takové perspektivy hodnotit nadnárodní projekty jako Visegrádská čtyřka nebo Intermarium, mající vymezit autonomii střední Evropy oproti tlakům jak ze Západu, tak Východu?

Jozef: Ak sme pri inštinktoch, tak možno by sme na ne mali dať a povedať si, že nám príliš neprospelo, keď sme boli zviazaní smerom na východ a začína nám prekážať, že sme zviazaní so Západom. Skúsiť niečo nové by pre nás nemalo byť žiadnym absurdným riešením. Akcentovať by malo aj to, že nová pozícia by nám umožnila vzťahy smerom na východ aj západ reštartovať viac podľa našich predstáv. Ale tých rovín, vrátane bezpečnosti, ktoré by mohli pre všetkých byť za určitých okolností zaujímavé, je viac. Pýtam sa však, je tu po niečom takom vôbec dopyt? Ja mám pocit, že nie. Kým jeden tábor je príliš upnutý tam, ten druhý zas úplne inam a obaja majú spoločné to, že čoraz intenzívnejšie nenávidia jeden druhého. Neschopnosť pristúpiť na kompromisy je pochopiteľná. Z oboch táborov, a to aj v medzinárodnej rovine, vytŕčajú „elity“ vedúce spoločné projekty do záhuby. A to ešte stále nad všetkým čnie varovný prst, že každého antagonistu je pripravený nahradiť niekto ešte nevypočítateľnejší. Práve v znechutenosti z negatívnych skúseností by mal mať budúci dopyt po podobných projektoch najsilnejšiu živnú pôdu pod nohami.

Tradície, historické súvislosti, bilaterálne vzťahy, spoločné záujmy, to všetko nás spája. Mám dojem, že hľadáme skôr to, čo nás rozdeľuje.

Volby. K nim jsou mezi námi, „bezdomovci“, dva přístupy: jeden k tomuto tyjátru zásadně odmítavý, volení „menších zel“ typu ANO nebo SPD (také jen s přáním ty nejhorší alespoň nasrat), znamená tento zrůdný systém (plný nádorů pojistných mechanismů) legitimovat; druhý pak zohledňující, že nežijeme ve vzduchoprázdnu, s těmi nejhoršími chtě nechtě sdílíme prostor, nač jim jej proto neúčastí ještě dobrovolně vyklízet? Co k tomu (nejen) mladým nacionálům řekneš? 

Jozef: Budem sa opakovať, nevolím. Zo zlých a ešte horších skúseností. Bez najmenších ilúzií o tom, že v konečnom dôsledku raz dôjde k naplneniu predvolebných sľubov a systémovým zmenám k úžitku národu. Tak či onak, zostávam v tejto pozícii takmer osamotený. Nedokážem si predstaviť, že by dav uspokojený omrvinkami z inak výdatného koláča nabral odvahu a rázne odmietol rad radom každé, i to menšie zlo. Za drobné podiely na koláči sú tu totiž ľudia ešte stále ochotní páchať neuveriteľné zvrátenosti vrátane vlastizrady. Pre takých zostávam hlupákom veľmi rád a hoc musím každým dňom vyhŕňať rukávy vyššie a vyššie, aspoň sa môžem pozrieť do zrkadla.

Postrádam empatiu k takým, čo vlastným telom bránia zlodejov, vlastizradcov a v širšom zmysle slova vrahov, napriek tomu, že práve vďaka nim žijú nielen v mentálnej, ale aj sociálnej biede. Toto nie je žiadny prešľap, ale nepochybný signál osudového rozkladu spoločnosti, náš vlastný „pád Ríma“. Rozmaznaný človek 21. storočia však onen pád bude predýchavať len veľmi ťažko.

Obslužná „elita“ (té skutečné, diskrétně skryté), od prezidentů po poslední tv-komentátorku, zaměňuje populismus s demagogií a despotismem, takže slovo má dnes hanlivý podtón. Záměrně, protože vědí, že populus – lid z nižších sociálních vrstev – přes trvalé mediální oblbování zůstává politicky nekorektní (je proti masové imigraci a pro trest smrti například, dostatečně nejásá nad Lgbt a vůbec lidskoprávní agendou i jinými neokolonizačními trojskými koni). Populismus je prostě výrazem pravé vlády lidu, nikoli „demokracie diváků“, která je pro vládnoucí jediná přijatelná. Nicméně jako takový má populismus samozřejmě řadu úskalí. Uvedeš příklad ze Slovenska?

Jozef: Nesprávne tu panuje dojem, že ešte stále sú niektoré strany tradičné, ľavicové, pravicové, sociálne apod. Nie, tunajšie politické subjekty také strany len parodujú. Prvky populizmu v sebe absorbovali už všetky strany, čo samozrejme vypovedá aj o kvalitách voličskej základne, ktorú by pochopiteľne každá strana chcela mať čo najširšiu. Tradičné na našich stranách je možno nejaké pozlátko so zhnitým obsahom a o ľavicovosti a pravicovosti pochybujú už nielen voliči, ale sami volení. V takomto politickom prostredí sa životaschopne prebíjajú k moci jedinci s najmenej kvalitným charakterom, chameleóni schopní za odplatu uspokojiť nímandov a oklamať i sklamať hocijaké veľké stádo naivných voličov. A čím hlasnejší, bombastickejší, vulgárnejší, teda absolútne do slušnej politiky nevhodný prejav má, tým väčší úspech u senzácie chtivého publika zožne. Každý z nich má svoje limity a svoju konkurenciu, a tak je možno šťastím v nešťastí, že si navzájom kradnú voliča. Neobmedzená moc v rukách ktoréhokoľvek z týchto guerillových manipulátorov by celkom isto bola katastrofou. Nech si už na seba oblečú akýkoľvek kamuflážny vzor, vyrozprávajú akokoľvek dobrý príbeh a vymyslia ten najdokonalejší scenár do budúcnosti, apelujem na každého, zamerajte sa na reálne výsledky. Tie hovoria tou najjasnejšou rečou.

Poslední otázka. Hodně se mluví o mladických závislostech: na všemožných drogách, displejích a monitorech, pornografii i hazardu. Máš ten obraz mediální lupou za zveličený?

I když! … že počet takto postižených stoupá, je jisté. Stejně jako že obecná tělesná zdatnost a odolnost snášet nepohodlí, neřkuli bolest, dozajista klesá. Jenže třeba dodat, že zároveň roste, byť mírně, i počet těch, kdo se svými těly dokážou dříve nemyslitelné – v krasobruslení třeba, nejrůznějších akrobaciích, včetně tanečních, také ve výkonnosti. Je to taková nepřímá úměra, odpovídající ideologii liberastické society, která národy neuznává (nepřiznává jim v důsledku ani existenci), jen individuality… Co si o tom myslíš?  

Jozef: Rád zopakujem, zo všetkých závislostí čnie najvyššie tá na egu. Nadradiť svoj záujem nad záujem rodiny, rodu, komunity, či národa, to ináč ako zle ani dopadnúť nemôže. Zhubne to akceleruje potom veľmi rýchlo akoukoľvek ďalšou závislosťou.

Slavomír: Toto má viaceré polohy. Keďže patrím do generácie, ktorá si pamätá svet bez internetu a mobilov a súčasne do generácie, ktorá ich zavádzanie zažívala, môj pohľad bude ovplyvnený týmto. Iný pohľad budú mať pochopiteľne seniori, z ktorých mnohí sú dodnes na vlastnú škodu až príliš negramotní.  A už úplne inak bude vnímať túto otázku tínedžer, ktorý má mobil priam prirastený k ruke a svet bez internetu si ani nedokáže predstaviť. Najprv sa internet presadil v školách, nemal ho doma temer nik, takže sa naň človek dostal len v rámci hodín výpočtovej techniky, aj to len na krátky čas, kedy sa prebralo ostatné, maximálne pár hodín týždne. Navyše na ňom nebolo dostupné to, čo dnes. Čo bolo ale skokom vpred, bolo vyhľadávanie informácií. Už nebolo treba tráviť hodiny v knižnici, hľadať informácie štúdiom kníh, ale google zrazu za pár sekúnd vyhľadal potrebné. Maily s prílohami nahradili poštový styk trvajúci niekoľko dní a doručovanie správ sa stalo okamžitým. Toto všetko zjednodušilo život, no súčasne ho zrýchlilo. Keď chcel niekto ísť na internet, musel do internetovej kaviarne, kde si za to musel zaplatiť. Potom prišlo wi-fi, zavádzanie internetu domov a napokon posledná katastrofa v podobe sociálnych sietí. Dostupnosť prakticky všade a takmer zadarmo. Užitočnosť internetu prebilo razom márnenie času za ním sledovaním a vyhľadávaním nepodstatného, prípadne toxického obsahu vo všetkých rovinách. Ako oheň je dobrý sluha, ale zlý pán, tak to dopadlo i s internetom. V malom liek, vo veľkom jed. V záplave všemožných bludov a balastu ma vedia pobaviť tie s očipovaním ľudí či ich sledovaním. Každý, kto mi toto zvestuje, tak mu poviem trpkú pravdu – očipovaní už dávno ste a to najlepšie sledovacie zariadenie máš stále pri sebe a život bez neho si nedokážeš predstaviť. Ten čip je tvoja SIM karta a to zariadenie tvoj mobil, ktorého sa ani za nič nevzdáš. Niektorí doslova majú abstinenčné príznaky ak im je mobil či prístup k internetu odňatý. Ešte horšie to je podľa výskumov s deťmi, ktorým sa scrollovaním v mozgu utvoria v rámci vývoja mozgové dráhy tak, ako pri heroínovej závislosti. Nedávno som mal priam postapokalyptický zážitok – v plne obsadenom vozni vlaku z Budapešti do Viedne so zhruba 90 pasažiermi som ako jediný mal v rukách knihu a čítal si. Ostatní v hrobovom tichu ťukali do svojich mobilov. Najhoršia bola ale cestujúca španielska rodinka. Niežeby mi prekážalo, že Španielka začala hlasitý videohovor na celý vozeň a ako jedinú ju bolo počuť v tom mlčiacom dave digitálnych zombie,  ale miestami keď vypadlo wifi – podotýkam na možno desiatky sekúnd, tak jej dve deti od jedu hodili mobily o stolík a jej muž sediaci jej chrbtom v panike vyskakoval zo sedadla a ponad plece hystericky kontroloval, či jeho žena má signál, keď on ho nemá, pričom pohybmi mi pripomínal naspeedovaných účastníkov technoparty. Vedľa mňa sediaci mladý Ukrajinec si zas s oproti sediacou frajerkou písali správy a zjavne aj o mne – čudákovi s knihou. Medzi sebou neprehovorili ani slovko. Po tomto zážitku som si uvedomil, že asi úplne nepatrím do tohoto sveta.

Ak hovoríš, že či obraz neduhov spoločnosti nie je mediálnou lupou zveličený, tak musím povedať, že skôr naopak, že miera je ešte hrozivejšia. Príležitosť robí zlodeja, vraví príslovie. Kedysi, keď niekto chcel sledovať porno, musel zaň zaplatiť, či kúpiť si ho vo forme DVD, kedysi VHS kazety, požičať v požičovni, alebo kúpiť časopis v stánku – na to nie každý mal odvahu, odhliadnuc od toho, že k takémuto obsahu sa mladiství ani nedostávali. Prostitútky boli len v bordeloch a vykričaných uliciach. Dnes stačí jeden klik a pornografia je dostupná i malým deťom a prakticky zadarmo. To isté možno povedať o drogách, ku ktorým sa dá dnes poľahky dostať a narkomafie svojím vplyvom pretláčajú propagandu, ktorou bagatelizujú ich škodlivosť, či priamo cez politikov dekriminalizujú drogy, či ich prechovávanie pre svoju potrebu. Neduh sú i sociálne siete a komunikačné kanály, ktorých používatelia sa od nich nevedia odpútať ani na chvíľu a komentujú všetko, či prípadne zverejňujú pomaly i to, že idú na toaletu. Pozorujúc okolie musím spomenúť, že táto neprestajná komunikácia jednak vytvára aj zbytočné konflikty – jeden pochopí inak druhého, ale aj také neuveriteľné a neojedinelé javy, ako rozpady vzťahov či manželstiev. Dnes totiž už ktokoľvek môže napísať vašej priateľke, žene, sestre a začať jej pliesť hlavu kadečím. Poznám minimálne dva prípady, kedy takíto dobráci rozložili vzťahy tým, že vyhliadnutej žene začali nielen dvoriť, ale ju aj presviedčať o tom, že ani jej muž pracujúci v zahraničí tam zaiste nie je sám, veď inak by takúto krasotinku nenechal tuná samotnú… Teda ak sa na to pozriem triezvo, internet je dobrá vec, ale toxicity, ktorú prináša, je tiež nezanedbateľne veľa. Každý má ale slobodnú vôľu a mal by mať aj rozum v miere, akej digitálnemu svetu podľahne. K tomu ale treba viesť aj svoje okolie a najmä rodinu, lebo kým kedysi ideologický nepriateľ číhal len v škole či práci, dnes ho máme v obývačkách ba i spálňach a jeho metódy sú rafinovanejšie.

Ak uvádzaš, že sa posúvajú limity v športe, aj toto sa nedá donekonečna a ľudský organizmus má svoj strop, za ktorý sa nebude dať ísť – jedine ak sa naplní scenár biorobotov…