Nová Evropa. Fab, bývalý „zpěvák“ Milli Vanilli, s rodinou. Jestlipak tyto ženy bez předsudků pomyslí někdy na to, že jejich podoba a dědictví se tak navždy vytrácí?

Autor: Tomáš Lofo Lofaj

Článok je istá forma sebareflexie, ale je to tiež reflexia toho, kam sme sa … dostali. Text ide pod kožu, reže do živého. Dotkne sa mnohých, niektorí kývnu rukou, ďalší vypenia, ale možno sa aj niekto nad tým pozitívne zamyslí.Je to práve pri stretnutí s priateľmi, kedy si najviac uvedomujem, ako veľmi absentujú deti medzi nami. Väčšina má už po tridsiatke (aj ženy!) a detí nieto. Dôležitá poznámka, nik z nich netrpí nedostatkom! Hovorím o najbližších, ale aj známych naprieč celým Slovenskom. O potrebe napísať tento text ma presvedčilo aj neustále pribúdanie článkov o demografickej kríze, ako v mainstreame, tak aj v alternatíve.

Čo napísať v stave hlbokej vnútornej rozpoltenosti, keď je to už pätnásť rokov v tom, čo voláme „naše hnutie“, no napriek tomu posledný drakar stále pláva v neznámych vodách, sily muža sú na vrchole, no musí veslovať nekonečnou tmou plný nádejí, že čoskoro spozoruje ten starý kus zeme, nepoškvrnený dobou, ten kúsok domoviny, kde na neho čaká zelená tráva, na ktorej sa hrajú deti a krásna žena ho z diaľky víta s kvetmi vo vlasoch.

Rozpoltenosť kultúry a civilizácie je očividná i tomu najmenej mentálne zdatnému jedincovi na starom kontinente (pre slabších – v Našich zemepisných šírkach). Ale čo s Nami, „duchovnými aristokratmi“ Našej rasy, poslednými preživšími, v ktorých koluje krv prastarých Hyperborejcov, My, v ktorých sa prebudil duch prastarej rasy, slávnych Árjov, prečo tento neduh doby postihuje aj Nás, nalamuje a tvorí praskliny na pilieroch večnosti Našej idei, vnáša tieň do Našich sŕdc? Je to nekonečná hmla, ktorá v Nás prebúdza beznádej na našej ceste. Toto štádium nekonečných pijatík a omámení slasťami, dočasných pôžitkov odďaľujúc trpký osud, striedajú občasné záblesky fanatizmu hraničiace so psychózou, keď víno nechutí ako má a pivo je odpad. Záujem o opačné pohlavie klesá, z nočných výprav lesom sa stávajú nočné seansy na gauči. Aj hudba znie inak, akoby jej ktosi vytrhal vnútornosti, nepíše v tele tak, ako dobrá slivovica, nejde pod kožu, iba preletí hlavou ako bageta z pumpy tráviacim traktom. Je priam neuveriteľné, čo sme to so sebou dokázali spraviť za taký krátky čas. Tí, ktorí sme mali byť oporou Našej idey, Tí, ktorí sme mali neochvejne stáť a terorizovať ten marazmus okolo Nás neochvejnosťou, priamočiarosťou a brutalitou (!), sme zrazu labilnejší a náchylnejší k zbabelosti a ústupkom, sme uštvaná a vyčerpaná  zver, schovaná v brlohu, medzi stromami, prežívajúca z posledného. Čakáme útok z každej strany, pijeme potajme, jeme kradmo, rýchlo a pahltne. Každý vstup do Nášho malého teritória je útok na Našu osobu a Náš priestor, teritória v rámci dediny či mesta, nie národa (!). Koľko krát za deň sa prejdeme po svojich príbytkoch s tým, že do niečoho bezdôvodne kopneme či tresneme? Zlosť a nervozita, štvaná zver v obore, na ktorú striehne primitív s puškou. Je to zdanie slobody, zdá sa Nám, že sme diví, voľní, nespútaní svetom – les je Naším domovom, obloha Našou perinou, pritom sme stále zavretí v obore, ktorú Nám pomaly zmenšujú. Väčšina z Nás už vie, že priestor máme striktne vyčlenený a sme pod dohľadom, no vnútri si to nechce pripustiť. Žiadni stepní vlci, ale chovná zver, tam sme to dopracovali.

Deň za dňom sa valí, tlačí Nás dopredu, no nevieme kde, je to ako nekonečné uviaznutie na pobreží keď sa zdvihnú vlny – prichádza veľká, ktorá Nás zmetie, no zároveň priblíži k súši, vyplávame, ledva sa nadýchneme, a už Nás ťahá naspäť, do tej nekonečnej masy, aby Nás ešte väčšia vlna zmiatla z nôh, no zase Nás poslala vyššie k brehu, aby Nás po krátkom nádychu stiahla do temnoty, do nikdy nekončiacej hrôzy znovuzrodenia a umierania. Sme to My (!), kto nevie vyplávať z tej masy, vťahujú Nás do hlbín a potom Nás vyvrhnú, aby Nás znovu stiahli so sebou. Zabudli sme plávať? Nie, nezabudli, plávanie Nám nepomôže. Ignorovali sme výstrahu! Vojdi a stiahnu ťa so sebou, do Danteho Inferna!

Nezvládli sme to. Ale čo sme nezvládli, buďme konkrétni a nekompromisní, tak sa nám to predsa páči. Skinheadi nemali na to, aby prešli do vyššieho štádia – zanikli. Ale čo ten zvyšok? Mali sme sa radšej identifikovať ako subkultúra, než ako súčasť kultúry. Naozaj sme si naivne mysleli, že ju dokážeme obrodiť? Skôr by sme dnes uspeli s „bomberami, kanadami s bielymi šnúrkami a vlajkami“, ako s politikmi. Zapredať dušu menšiemu zlu, to je jediný produkt, ktorý z toho všetkého vzišiel. Väčšina hnutí má za posledných dvadsaťpäť rokov jeden zásadný problém, chýba im hĺbka, radikálnosť v myslení. Generácia Identity, Francúzska nová pravica, súčasné skupiny podporujúce reemigráciu, uskutočňujúce konferencie, na ktorých prednášajú rôzni aktivisti, kvázi politici, komentátori, či učitelia. Alternatívne inštitúcie označujúce sa ako konzervatívne.

Reemigrácia, protesty proti pravičiarom, ľavičiarom, katolíkom, pohanom, Amíkom, Rusom, Ukrajincom, Iráncom, peniazom, zlatu, hospodárstvu, EÚ, Číne, rope, konzumu, Gréte, Green Dealu, Turekovi, Ficovi, kapitalistom, komunistom, fašistom, náckom, antife, ekológom, vinárom, podnikateľom, korporáciám… Mám pokračovať? Jedno cez druhé, piate cez deviate, 2 + 2 = 5? Všetko to splýva do jedného, neurčité formulácie, vágne definície, filozoficko-náboženské rozpory, ekonomické otázky… Áno, aj to treba, sú vecné a trefné, vo väčšine prípadov aj správne, ale nejde to ku koreňu – extrému, nejde do hĺbky, nedotýka sa podstaty veci a hlavne ju neoznačuje správnymi pojmami.

Ach, úbohé vykastrované bytosti, ktoré by sa krajšie vynímali na fotkách, ako ich buldozér hrnie do spoločnej vápennej jamy!

Všetko by sa dalo pochopiť,  predsa máme naše duchovné prúdy – Kalijuga, koniec cyklov, reinkarnácia, všetky jógy a tantry, ľavé či pravé cesty, budovanie vnútorného ducha. Áno, je to základ, vyhrať veľkú vojnu – Veľký džihád – nájsť grál – prebudiť kundalini – poraziť seba samého v jadre, vo fundamente bytia. Stať sa Übermenschom! Radikálnosť predsa nemusí hneď znamenať teror zbraní a následne roky v žalári, to je prežitok doby. Radikálnosť dnes znamená osamostatnenie, založenie veľkej rodiny, vybudovanie hospodárstva pre vlastnú spotrebu. Brutalita? Áno, v dôslednosti, plánovaní, detailoch. Nekompromisnosť v rozhodovaní – všetko, čo ide na úkor rodiny, odstrániť. Je na tom niečo ťažké?

Príde mi to ale inak, realita doby je očividne iná, ako sa prezentuje v „našich kruhoch“. Pýtame sa, neprežívame náhodou rozkvet? Sociálne istoty, ženy vravia – Naši muži nemusia do vojny, my a deti netrpíme hladom, rabovaním, znásilneniami. Otočíš kohútikom – tečie voda, zapneš platničku – ide elektrina, kanalizácia funguje, natankuješ, čo len chceš a kedy chceš. A čo obchod? Každý deň čerstvé potraviny, chlieb, mäso, cukor, čokoláda, zemiaky, špeciality od výmyslu sveta dostupné nonstop na skok. Bezdomovectvo? Áno, ale kdesi ďaleko, za veľkou mlákou, pre Nás takmer nepochopiteľné. Však prácu má každý. Väčšina býva vo vlastnom, možnosť nájmov je nekonečná, možnosť hypoték a pôžičiek je nevyčerpateľná. Nedarí sa ti zohnať robotu? Jeden deň si doma, na druhý už spíš v zahraničí, a tretí deň vstávaš do práce za rozprávkové peniaze. Neistota neexistuje. Niečo nevieš nájsť? Nevieš jazyk? Potrebuješ návod, radu? Tri ťuknutia a na dlani máš celý svet – v telefóne. Dostať je všetko, obopláva to celý svet, a do týždňa to máš doma.

Vravíte, že je to pre Nás zlaté obdobie, že využijeme tieto vymoženosti proti nim, že internet je zbraň, ktorú Nám dali sami proti sebe. Že istoty Nám umožňujú sebarealizáciu, čas na koníčky, duchovný rozvoj, bezstarostné zakladanie rodín, spoločenstiev, komunít, vlastné hospodárenie, aby sme nemuseli jesť tú chémiu. Internet má neobmedzené zdroje kníh, literatúry, ktorá Nám má pomôcť v boji proti tým, ktorí Nás stáročia kastrujú, prekrúcajú Naše životy pre vlastné potreby, abrahámske jedy mysle, a pritom všetko na boj a osvetu máme prístupné doslova (!) na dotyk ruky.

Ale, ale, ale… Väčšina z Nás je už vo vápennej jame, menšia časť je už ulovená a leží naporcovaná v mraziaku, malé roztrúsene stádo ešte splašene behá po obore a hľadá otvor.

Ja Vám na to neskočím, z úpadku má povstať nová čistá sila, nie priemernosť a slabosť, z ústupu sa má stať útok, divoký a zničujúci!

Všetci sa vyhýbajú  základnej téze – ako zachrániť bielu rasu! Všetko vyššie spomenuté sú len dôsledky iných procesov. Sú to chyby, ktoré sa ešte dajú odstrániť. My ale musíme ísť k tomu Kamasovmu radixu – koreňu a problém uchopiť zo za správny koniec. Prečo bieli ľudia nechcú mať deti? Samozrejme, ekonomika, dve-tri roboty, nočné služby, komplikované vzťahy, zdevastované sociálne prostredie a príroda, atď. Ako masový problém je to jednoduché zdôvodniť, ľudia sú zmanipulovaní a manipulovaní, umelo tlačení do toho, čo im nie je prirodzené. To sa ale z Nášho NS pohľadu dá pochopiť, sú to predsa masy!

Roky rokúce poukazujete na problém migrácie a jej dopady, plačete, že to je neudržateľné, že sa stávame minoritou. Napíšem to tak, ako to má znieť. Biela rasa chradne. Robíte protesty, zakladáte iniciatívy, spisujete petície, sprejujete budovy, lepíte nálepky po lampách na námestiach, a tie smiešne transparenty na diaľniciach. Nemáte nič lepšie na robote?

Toto nie je cesta, to je len mladícke rebelanstvo a následný útek k politikárčeniu, útek do komfortnej zóny. Dnes na problémy imigrantov, migrácie samotnej a z nej vyplývajúcich problémov poukazuje kadekto, paradoxne už aj tí, ktorí ju pred rokmi pretláčali. Tak isto aj na otázky ohľadom amerického zasahovania do európskych záležitostí. Už to nie je téma, ktorej sa chytali len „extrémisti“, dnes o tom hovoria samotní eurokomisári a dokonca samotná Amerika priznáva, že jej vplyv v Európe bol, no momentálne už pre ňu nie sme zaujímaví. To isté sa týka aj otázky cigánskeho problému, svätého grálu všetkých nacionalistických zoskupení. Nik nám neurobil lepšiu propagáciu, ako samotní osadníci. Avšak to už tiež nie je okrajová téma, ktorá patrila výlučne „krajnej pravici“, čo platí aj pri protestoch proti NATO a iných ďalších okrajových témach, ako korupcia politikov či mafia, alebo teda petície či protesty a hundranie a dupkanie si nohou proti tým „protiextrémistickým“ zákonom. Všetky tieto témy, ktoré boli dávnejšie spájané len s radikálmi a inými krajne orientovanými živlami, prebrali „štandardné politické populistické strany.“

Mnohí sa pýtate, hľadáte, mladší či starší, kde sa stala tá chyba, kde nastal ten zlom. Vo všeobecne branej diskusii sa objavuje dookola tá istá bytostná otázka a teda, prečo nie sme vnútorne naplnení? Prečo pociťujeme záblesky úzkosti a ťažobu na hrudi?

Zabudli ste, vymäkli Vám mozgy a srdcia! Z Vašich istôt sa stávajú obrovské neistoty! Nie ste schopní sa odsťahovať od rodičov! Nie ste schopní nájsť si ženu! A čo je najhoršie, aj napriek obrovskému blahobytu a možnostiam nie ste schopní založiť RODINU! Navždy už budeme minorita, keď tí, ktorí majú ísť príkladom, nie sú schopní mať deti. Ďalšiu generáciu. Aký boj chcete viesť? S kým? Veď sa neviete ani obuť, ako chcete ísť behať? To, čo čítam posledné roky po všetkých možných aj nemožných sieťach na „Našich kanáloch“, je na smiech cez slzy. Ste vykastrovaní tak, ako neboli ani vo Weimare! Vy bojovníci za bielu rasu.

Je nepochopiteľné a neodpustiteľné, že to MY – nasledovatelia tradície, teda tradicionalisti, sa zriekame rodiny. Sme to MY, kto neobnovujeme naše rody, pričom všade rozkrikujeme, že klesá pôrodnosť v našich krajinách, že máme katastrofálnu demografickú krivku. Sme to MY, kto nemá deti a nevedie ich vo svojich šľapajach. Naši vlastní členovia, súrasovníci, rovnako a podobne zmýšľajúci, ktorí nepokračujú v zachovaní svojho rodu a tak aj etnika a rasy samotnej. Nie je to len o zaniknutí rasy, je to aj o zániku jednotlivých bielych etník, ktoré sú rozmanité a nádherné, naprieč celou Európou, od Severnej Ameriky až po Moskvu, nehovoriac o konkrétnych národných svojrázoch daných geografickou polohou, jazykom či inými rôznymi znakmi charakterizujúcimi národ.

Máme za úlohu udržať a pozdvihovať svoje rody, národy, etniká, a tým udržať rasu zdravú a čistú.

Rok dozadu ste NS, na druhý rok sa zobudíte a ste červení ako paradajka, tretí rok sa zobudíte a ste žltí a šikmookí. Aj ten liberálny pajác je vo svojom vnútri a názoroch konzistentnejší ako Vy. Veď neviete ani pomenovať problém pravým menom. Neviete povedať ani slovo RASA, aby ste sa zbytočne nediskvalifikovali. Namiesto toho, aby ste poznali, rozvíjali svoje vnútro, riešite, ktorý tank bol za druhej svetovej lepší. Samozrejme, Vám to stačí, však som proti tomu a tomu, malo by to byť tak a tak, ja to viem. A tam to začína a končí. Nič navyše. Žiadna pridaná hodnota.

Z istôt sa stali reťaze letargie, z neobmedzených možností nastal úpadok. Z doby rozkvetu sa stáva pravek.

Homo homini lupus – to je realita doby, ktorú si nechceme pripustiť. Napriek príležitostiam je tu strach zo straty. Bojovať a prebíjať sa. V modernom svete to vyžaduje viac energie, úsilia a času ako v dobe cností. Preto nechceme, preto hľadáme ľahšie cesty. Nie je o Nás záujem. O rytierov či samurajov, o cnosti. Nie je pochopenie pre hrdinské činy a skutky. Sme len My, sami so sebou a Našimi nenaplnenými ideálmi.

Ak chceme poraziť nepriateľa, musíme najskôr zlomiť Naše vnútro a vysvetliť mu, že bez naplnenia životného ideálu, rasového ideálu, to nepôjde. Žena je Náš náprotivok, ona dopĺňa Naše srdce, a deti sú skutočná radosť života. Nič to neprekoná. Treba zmiesť zo stola, rozvrátiť základy a budovať domov – rodinu.

Ak sa nepohneme týmto smerom, bez uvedomenia si rasovej povinnosti a benefitov, ktoré z toho vznikajú, je všetko ostatné márne.

Deti sú Náš dar, odkaz budúcnosti. Výhovorky sú neprípustné.